Fujara - nástroj pastierov, ovečky... Fujara je nástroj pastierov. Kedysi bolo fujaru najčastejšie počuť hrať pri pasení oviec. Martin Sanitrár hovorí: "keť som mau 10-12 rokov, chodiu som pásť ovce. Dojiť nie, to otec dojiu, ale pásť som miseu. Od obce sme si vyžiadali taký odraz, kde sa s kravámi nedalo ísť, zaplatili árendu a tam sa chodilo s ovciami. Ja som chodiu jedným úbočím a Jožo Výboch druhým úbočím. A on už vtedy pískau a krásne pískau...." ... a valašský štýl fujarovania

Webmastri & copyright

Ak si predstavíme život na salaši v minulosti, zistíme, že v letnom období nebol čas na hranie. Ráno sa vstávalo, ovce sa podojili, mlieko sa zakľagalo, robil sa syr, odvárala sa žinčica a keď sa vyrábali parenice, či oštiepky, o prácu bolo postarané. Ani sa valasi nenazdali a už bolo poludnie a všetko sa opakovalo. Najskôr sa preto hralo pri pasení. Vraj pritom fujara najkrajšie vyznie, keď sa za ovciami hrá, len tak, z boku na bok. Existujú aj výpovede, že fujarová melódia mala za účel akoby upokojiť ovce a tie sa potom pokojnejšie a lepšie pásli. Dnes by odborníci na alternatívne (ekologické) poľnohospodárstvo povedali, že sa dosahoval tzv. "welfare efekt" , čiže efekt pohodlia zvierat, čo sa prejaví na ich vitalite i úžitkovosti.

K.A. Medvecký vo svojej známej monografii uvádza, že pastier fujarou obháňa svoje stádo, ovce sú krotkejšie, pokojnejšie a lepšie sa držia po hromade. To neskôr potvrdili aj starší fujaristi, keď poukazovali, že pastieri hrali na fujare obrátení k čriede. Juraj Kubince k tomu dodal "fujara je k ovciam potrebná, keď sa na nej hrá, ovce idú na krídlo, v rade jedna za druhou." Dnes osobne viem, že to má obrovský význam z hľadiska využitia trávneho porastu, nevznikajú rak nedopasky a schodené miesta, je lepšia využiteľnosť trávnej hmoty na pasienku.

Pastieri pri pasení oviec zväčša hrali melódie ťahavé, legátové, bez triliek a výraznejších ozdôb, len s použitím jednoduchých náfukov, prefukov a vibráta. Niektorí v tejto súvislosti tiež poukazujú, že valasi mali "tvrdie ruky", vypracované a prsty mali preto menej ohybné. Tento spôsob hry je typický pre tzv. valašský štýl. Takto hrávali pastieri v oblasti Podkoníc, Poník, ale reprezentantom valaského štýlu bol aj Juraj Kubinec.

Autor textu: Karol Kočík.
© Všetky práva vyhradené.